Ľudovít Janota, celým menom Ľudovít Cyril Žiarcov Janota, sa narodil 12. októbra 1888 v Čadci a zomrel 15. októbra 1968 v Bratislave. Študoval gymnázium v Trenčíne a neskôr sa venoval literárnej a historickej práci, ktorá ho preslávila ako zberača, popularizátora a odborníka na slovenské hrady. Jeho diela sa právom považujú za súčasť národného dedičstva literatúry o slovenských hradoch.

Najznámejším dielom je trojdielny súbor Slovenské hrady I–III., ktorého prvé vydanie vyšlo v roku 1935 a dodnes je označované ako neopakovateľná práca o slovenských hradoch, prepájajúce historické fakty s ľudovými poverami, vybavenými dobovými ilustráciami a rytinami. Autor si dal záležať na zhromaždení pútavých povestí o známych hradoch – Murán, Likava, Vršatec a ďalších – ktoré dokázal vložiť do historického kontextu, pričom ich sprístupnil čitateľom archaickým; sentimentálno-romantickým štýlom. Pre každú pevnosť v súbore uviedol lokalizáciu, stručný historický prieskum a množstvo vizuálnych materiálov. Takto čitateľom ponúkol viac než len prehľad "múrov" – prebúdzal v nich pokoj a úctu k bohatstvu slovenských dejín.
​
​Tieto tri zväzky vyšli niekoľkokrát – druhé vydanie zo 70. rokov (1974) i tretia edícia z roku 1996. Najnovšie reedície, ktoré vyšli v rokoch 2023–2024 vo vydavateľstve Columbus, sa odlišujú len obalmi, lebo obsah zostal verný originálu Janotovho diela.

​Reedície z posledných rokov potvrdzujú, že záujem o Janotove Slovenské hrady nepoľavuje ani po takmer sto rokoch od vydania . Sú sériou , ktorá je nositeľom úcty, inšpirácie i hĺbky – presne to, čo čitateľ očakáva od autora, ktorý chcel prostredníctvom pamiatok spojiť srdce s históriou.
​
​Význam Janotovho diela spočíva aj v jeho reálnom prínose pre slovenskú kultúru: vytvoril mapu národného povedomia, vďaka ktorej si generácie osvojili architektonické skvosty, ich príbehy i zachované zrúcaniny. A to nielen ako pamiatky, ale ako živé komunikačné miesta medzi minulosťou a prítomnosťou.

​​Janotové dielo má dvojúrovňový význam: zachytáva nielen hradnú architektúru, život v stredoveku a osudy slovenských šľachtických rodov, ale aj duch ľudu – symbolmi sú v tomto prípade pavučiny povestí, nadprirodzené prvky i tradície, ktoré hrady obkolesujú . Jeho prozaický štýl je sentimentálny, no zároveň genealogický a cestovateľský – čitateľ sa cíti ako putujúci historik, ktorý kráča popri autorovi po hradných záhradách.